Zaujímavosti
Fluorizácia
Fluorizácia: úspech medicíny alebo podvod?
Vyše polstoročia rozšírený názor o užitočnosti fluoridov pri starostlivosti o zuby a prevencii zubného kazu má čoraz väčšie trhliny. Na základe početných štúdií sa nielenže nepodarilo dokázať priamu súvislosť medzi pôsobením fluoridov a zdravým chrupom, ale dokonca vysvitlo, že dlhodobým používaním vody obsahujúcej fluorid môže prísť k zlomeninám kostí, zníženiu IQ, kostnej či zubnej fluoróze.
Počuli ste už o chorobe fluoróza a ďalších toxických účinkoch fluoridov? Výrobcovia zubných pást o nich mlčia. V súčasnosti sú už na trhu aj bezfluoridové bio zubné pasty, zatiaľ sú však príliš drahé a dajú sa kúpiť len v špecializovaných bioobchodoch.
Za a proti
Prítomnosť fluoridov v zuboch opísali ako prví slávni chemici Gay-Lussac a Berthollet už v roku 1805. Neskôr zistili ďalší bádatelia fluorid aj v kostiach, krvi, žĺtku či škrupinách vajec. Fyziológovia sa preto začali zaoberať hľadaním fyziologickej funkcie fluoridov v živom organizme. S prekvapením zistili, že podávanie solí fluóru pôsobí na pokusné zvieratá toxicky, s príznakmi paralýzy vazomotorických centier, zrýchlenia a prehĺbenia dychu, dávenia, zvýšeného slintania a stuhnutia svalov.
V 30. rokoch skúmal Trendley Dean, pracovník Public Health Services USA, kazivosť zubov v niektorých oblastiach Spojených štátov. Vo svojej City study (1942) dospel k záveru, že nižší výskyt kazivosti majú obyvatelia z oblastí s obsahom fluoridov v pitnej vode. Táto štúdia bola podnetom k tomu, že sa už v rokoch 1945 – 1950 začal v USA fluorid sodný vo veľkej miere pridávať do pitnej vody ako účinná prevencia pred zubným kazom (1 miligram na liter). Deanova teória o prospešnosti fluoridovej suplementácie bola v 50. rokoch rýchlo prijatá a fluorizáciu pitnej vody zaviedli aj v mnohých európskych krajinách, v Kanade, Austrálii a na Novom Zélande. Fluorid sa stal symbolom jednoduchého a lacného prostriedku na udržanie zdravého chrupu.
Medzi širokou verejnosťou panuje dlhodobo rozšírený a pevne ukotvený názor o nevyhnutnosti fluoridov pri prevencii zubného kazu, podporovaný masívnou osvetou zo strany dentistov a pediatrov, predovšetkým však rozsiahlou kampaňou výrobcov zubných pást. Mnohé štáty zaviedli krátko po 2. svetovej vojne fluorizáciu pitnej vody, veriac, že tak novým generáciám zabezpečia zdravé zuby. Fluorizácia pitnej vody má však zástancov aj odporcov. Zástancovia argumentujú tým, že v oblastiach s fluorizovanou vodou nastal pokles výskytu zubného kazu u detí. Oponenti zasa tvrdia, že kazivosť zubov klesá aj v oblastiach s nefluorizovanou vodou a treba ho podporovať skôr zvýšenou hygienou, lepšou starostlivosťou o chrup a obmedzením spotreby cukru.
Všadeprítomné nebezpečenstvo
Fluorid sa ukladá v kostiach a zuboch v podobe fluorapatitu a má zvyšovať ich pevnosť. Už od roku 1927 je však akumulácia fluoridu v kostiach považovaná za spoľahlivý index jeho toxicity. U domácich zvierat, ktorým do krmiva v minulosti pridávali prírodné minerály s fluórom, sa zistili nápadné zmeny v štruktúre zubov. Ošípané a hovädzí dobytok mali zuby silnejšie a drsnejšie, potkanom rástli rezáky do kruhu a objavovali sa na nich tmavé pruhy. Už na začiatku tridsiatych rokov minulého storočia boli publikované aj rozsiahle štúdie o endemickom výskyte škvrnitosti zubnej skloviny u ľudí v mnohých krajinách sveta. Za jeho príčinu bol považovaný zvýšený obsah fluoridov v pitnej vode. Škvrnitosť zubnej skloviny, označovaná v súčasnosti ako zubná fluoróza, sa prejavuje výskytom škvŕn bielej kriedovej farby v sklovine zubov, ktoré neskôr korodujú a tmavnú.
Zástancovia fluorizácie pitnej vody však argumentovali tým, že koncentrácia fluoridu používaná v laboratórnych štúdiách, dokazujúcich jeho toxicitu, často v kombinácii so stopovým množstvom hliníka, býva desať- až stokrát vyššia ako koncentrácia zisťovaná v tekutinách a tkanivách ľudského tela, a že jeho toxické účinky z fluorizovanej vody sa nemôžu in vivo prejaviť.
Po 2. svetovej vojne nastal rozmach priemyselných odvetví spracúvajúcich zlúčeniny fluóru, ktoré prenikali do životného prostredia, vody, pôdy a potravín. To spôsobilo, že príjem fluoridov v mnohých prípadoch vysoko prekročil odporúčanú dávku 1 – 2 mg za deň a začal sa prejavovať jeho toxický účinok. V súčasnosti štatistiky prezrádzajú, že v USA trpí zubnou fluorózou 30 – 50 percent detí. Mnoho dentistov považuje zubnú fluorózu iba za kozmetickú chybu, ale fotografie detského chrupu, ktoré nedávno zverejnil exprezident Kanadskej asociácie pre stomatologický výskum prof. Dr. Hardy Limeback, nás presviedčajú o niečom inom. Fluoridy významným spôsobom zasahujú do vývoja detského chrupu – nielenže ho nechránia, ale mu aj škodia. Podľa údajov WHO sa zubná fluoróza vyskytuje vo vyše 25 krajinách.
Dlhodobé zaťaženie fluoridmi dokonca vyvoláva aj kostnú fluorózu, ktorou trpí 2,7 milióna ľudí v Číne a vyše 6 miliónov ľudí v Indii, v oblastiach so zvýšeným obsahom fluoridu v spodných vodách. Ich zvýšený príjem sa takisto spája so zvýšeným výskytom zlomenín kostí, predovšetkým krčkov stehennej kosti a inými chorobami. Veľmi vysoký obsah fluoridov bol zistený napríklad v čaji, čo v krajinách, kde je pitie čaju významnou tradíciou, predstavuje priemerný denný príjem prekračujúci až 20 mg fluoridu. Ako je zrejmé z rozsiahlych údajov v odbornej tlači a na internete, nemalé množstvo fluoridov obsahujú rôzne nápoje, okrem iných aj obľúbená Coca-Cola či grapefruitové džúsy. V jednom jablku bol zistený 1 mg fluoridu, rovnako ako v jednom hamburgeri.
Neurotoxické účinky
Prvé rozsiahle štúdie o neurotoxicite fluoridov samotných alebo v prítomnosti hliníka sa objavili až v druhej polovici 90. rokov minulého storočia. Vo veľkej miere sa o to pričinila Dr. Phyllis Mullenixová, vedúca toxikologického laboratória Forsythovho stomatologického ústavu (USA), ktorá študovala vplyv fluoridu podávaného v potrave na prenatálny a postnatálny vývin laboratórnych potkanov. Výsledky ich štúdií, uskutočnených na stovkách pokusných zvierat, boli nesmierne prekvapujúce. Ak bol fluorid podávaný tehotným samičkám, mláďatá boli hyperaktívne. Jeho podávanie v období dojčenia alebo dospelosti však viedlo k poklesu kognitívnych schopností. Skúmané zvieratá mali problémy s orientáciou v priestore aj so správaním sa k iným zvieratám.
Iné laboratórne štúdie na potkanoch, zamerané na výskum toxických účinkov hliníka, preukázali, že degenerácia mozgových buniek spôsobená hliníkom bola výrazne vyššia u zvierat, ktorým bol do potravy v malom množstve pridávaný fluorid sodný. Ten uľahčoval prienik hliníka z krvi do mozgu. Patologické zmeny v ich mozgu boli podobné patologickým zmenám v mozgu pacientov s Alzheimerovou chorobou.
Neurotoxické účinky fluoridov boli preukázané aj v epidemiologických skúmaniach na čínskych matkách a ich deťoch, žijúcich v oblastiach so zvýšeným obsahom fluoridov vo vode a pôde. V embryách získaných pri umelom prerušení tehotenstva bola zistená nízka diferenciácia nervových buniek a celkové oneskorenie vývoja. Množstvo čínskych štúdií, uskutočnených v 90. rokoch, preukázalo signifikatívne zníženie IQ školských detí v oblastiach s vysokým obsahom fluoridov v pitnej vode. Na základe početných štúdií, berúcich do úvahy množstvo ďalších interferujúcich faktorov, sa odhaduje, že k zníženiu IQ prichádza už pri dlhodobom používaní vody obsahujúcej 1.8 ppm fluoridu. Takýto obsah sa vyskytuje iba v niektorých minerálnych vodách. Najlepším dôkazom toho, že zvýšený príjem fluoridu nie je v ranom vývoji novorodencov nevyhnutný, je fakt, že materské mlieko má veľmi nízku koncentráciu fluoridu (0.005 – 0.01 ppm) a tá sa pri fluoridovej suplementácii matky zvyšuje iba mierne.
Z odporcu otec fluorizácie
Švédsky fyziológ Kaj Roholm už v roku 1937 upozornil na zdravotné a mentálne problémy zamestnancov tovární na výrobu hliníka, pri ktorej sa vyskytujú fluoridy aj hliník vo zvýšenej koncentrácii. Továrne na výrobu hliníka a neskôr aj na výrobu uránu, spracúvajúce tiež veľké množstvo fluoridov, zohrali významnú strategickú úlohu v 2. svetovej vojne aj v povojnovom rozvoji priemyslu. Minerály obsahujúce fluór, predovšetkým fluorit (fluorid vápenatý), sa stali strategickým materiálom. Priemyselné spoločnosti, spotrebúvajúce každý rok tisíce ton fluoritu na prípravu obohateného uránu, preto okrem tzv. atómového programu ochotne financovali aj fluoridový program. Niektorí mladí výskumníci konzumovali preto dobrovoľne aj so svojimi rodinami fluorid v špeciálnej výžive a vo vode, aby dospeli k záveru, že „súčasné vedecké poznatky neindikujú nijaký zdravotný hazard spojený so zvýšeným príjmom fluoridu”. Vedúci toxikológ Manhattanského projektu Harold Hodge poskytol Kongresu USA a americkej federálnej legislatíve záruku, že fluorizácia pitnej vody je absolútne bezpečná a má nulové riziká. Largentove pokusy dodnes tvoria vedecký podklad súčasných bezpečnostných štandardov USA pre robotníkov v exponovaných prevádzkach. Bez povšimnutia však zostala práca z roku 1979, v ktorej autor Hodge priznal, že jeho grafy o bezpečnosti fluoridu boli chybné a odporúčanie bezpečnej konzumácie 20 – 80 mg fluoridu denne počas 20 rokov opravil v tom zmysle, že už 10 mg fluoridu môže spôsobiť kostnú fluorózu. Omyly pri štatistickom spracovaní výsledkov priznal neskôr aj Dean. Záznamy z fluoridovej konferencie v rámci Manhattanského projektu vypovedajú o tom, že Dean vystupoval ešte v roku 1944 vo veľkej miere ako odporca fluorizácie pitnej vody a upozorňoval na možné toxikologické nebezpečenstvo. Bol však nútený svoj názor zmeniť a stal sa všeobecne uznávaným „otcom” fluorizácie pitnej vody. Fluorizácia priviedla Largenta v staršom veku k náhrade kolenných kĺbov. Od začiatku 90. rokov trpel Alzheimerovou chorobou a zomrel na následky fraktúry krčka a následne pľúcnej embólie.
Zamlčané tragédie
Zatiaľ čo vo väčšine európskych krajín bola fluorizácia pitnej vody postupne pozastavená, v USA je dosiaľ 60 – 70 percent populácie zásobovanej fluoridovanou vodou. V Austrálii, Kolumbii, Írsku, Singapure a na Novom Zélande je to viac ako 50 percent populácie. Pomerne vysoký obsah fluoridov v pitnej vode z prirodzených zdrojov (1 – 4 ppm) sa vyskytuje v rozsiahlych oblastiach Číny, Indie, Južnej Afriky a Turecka, kde sa deti aj dospelí obyvatelia stávajú nedobrovoľnými „pokusnými králikmi” pre vedcov z hľadiska dlhodobých účinkov nadmerného príjmu fluoridu. Zaujímavý, no veľmi smutný príbeh môžeme sledovať v oblasti New Jersey v USA, kde bolo podľa štatistických prieskumov za posledné roky zistených najviac detí s autizmom. V tejto oblasti pripadá na 101 novorodencov jedno autistické dieťa, zatiaľ čo priemer na celom území USA je jeden prípad na 150 novorodencov. V New Jersey je postihnutý jeden chlapec zo 67 novonarodených. Symptómy chronickej intoxikácie fluoridmi sa nápadne podobajú symptómom autistických porúch: deti majú oneskorený alebo narušený vývoj mozgu, trpia nespavosťou, bolesťami bruška, niekedy zápchou, majú znížený obsah horčíka a vápnika v krvi, zníženú činnosť štítnej žľazy. Objavuje sa u nich aj predčasná puberta.
Čo sa vlastne v New Jersey stalo? Postavili tu jednu z chemických tovární, ktoré vyrábali milióny ton fluoridu pre tzv. Manhattanský projekt, ktorého vedci súťažili o svetové prvenstvo v príprave atómovej bomby. Fluorid totiž potrebovali továrne na výrobu obohateného uránu pre jadrové zbrane. Rýchlo sa objavoval v ovzduší, v pôde i vo vodách, do vzduchu unikal aj plynný fluór.
Oblasť na pobreží Delaware bola jedna z najbohatších farmárskych oblastí v USA. Farmy v mestách Gloucester a Salem boli známe svojimi prvotriednymi produktmi – broskyňami a paradajkami, hydinou aj dobytkom. Lenže v lete 1943 začali farmári pozorovať, že sa úroda po každej nočnej búrke znehodnocuje – broskyne vyzerali ako spálené, paradajky boli škvrnité, hydina dochla, kravy nehybne ležali a nemohli sa hýbať, kone boli strnulé a neboli schopné pracovať. Farmári sa dozvedeli, že ich robotníci po konzumácii ovocia a zeleniny celú noc a nasledujúci deň dávili. Z materiálov Manhattanského projektu, ktoré boli odtajnené po 50 rokoch, možno dedukovať, že táto situácia vyvolala značnú aktivitu smerujúcu k tomu, aby farmári nemohli uspieť v prípadných súdnych žalobách. Určení vedci museli rozpracovať Program F, ktorý mal vláde poskytnúť vedecké dôkazy o neškodnosti fluoridov, a takisto boli naplánované „ľudské” štúdie. V rokoch 1945 – 1956 sa uskutočnila štúdia o fluorizácii pitnej vody v Newburghu v štáte New York. Tajne sa realizovali analýzy krvi a ďalších vzoriek ľudských tkanív. Štúdia z tohto obdobia bola z dôvodov štátnej bezpečnosti pred zverejnením výrazne cenzurovaná Atómovou komisiou a boli z nej vyradené akékoľvek nálezy škodlivých účinkov.
Žaloby bez šance
Ďalšie štúdie o vplyve fluoridu sa organizovali na univerzite v meste Rochester, kde sa súčasne uskutočňovali pokusy na pacientoch (nič netušiacich) s injekciami rádioaktívneho plutónia. Vedúci toxikológ Manhattanského projektu Harold Hodge poskytol záruku Kongresu a legislatíve o tom, že fluorizácia pitnej vody je úplne bezpečná a neskrýva nijaké riziká. Hodge sa postaral aj mnoho rokov po vojne o to, aby sa verejnosť nedozvedela o škodlivosti fluoridov pre mozog a ľudské zdravie. Svojou autoritou sa ešte v 90. rokoch zaslúžil o príkladné potrestanie vedkyne Mullenixovej, ktorá sa usilovala o možnosť informovať verejnosť o skutočnosti pôsobenia fluoridov z pitnej vody.
Zamestnanci továrne na spracovanie fluoridu Du Pont boli pritom bez zubov a nechtov. Ako obzvlášť dôležité zistenie sa v materiáloch uvádza, že „F” značne pôsobí na centrálny nervový systém, a preto je nutné dbať na to, aby boli „pomätení” pracovníci včas vyraďovaní z náročných prevádzok. Do nemocnice tak prichádzali desiatky chronicky poškodených a popálených robotníkov. O továrni sa medzi obyvateľmi hovorilo ako o diabolskom ostrove.
V rámci vyšetrovania incidentu Vojenská chemická služba po skončení vojny realizovala v New Jersey nové pokusy s pôsobením fluoridov. Dokázanie škodlivých účinkov by totiž ohrozilo ďalší rozvoj nukleárnych zbraní, a to si nemohla armáda dovoliť. Farmári počkali až na koniec vojny, aby podali žaloby na továreň Du Pont a Manhattanský projekt. So žalobami týkajúcimi sa poškodenia zdravia nemali šancu uspieť, pretože bolo vedecky dokázané, že fluorid ľudskému zdraviu neškodí. Niektorí farmári boli „spacifikovaní” finančnými náhradami – ich potomkovia tvrdia, že dostali asi 200 dolárov! Na problémy farmárov sa zabudlo, aj keď na farmách stále žijú potomkovia predkov, nútení zlikvidovať väčšinu stromov, ktoré prestali rodiť. V USA stále ukladajú odpady fluoridov z priemyslu do pitnej vody. Vedci a politici z oblasti New Jersey, ale aj z iných štátov USA a Kanady, intenzívne protestujú proti fluorizácii vody. Zatiaľ neúspešne.
Opatrnosť nadovšetko
V bývalom Československu bola fluorizácia pitnej vody z ekonomických dôvodov zastavená po revolúcii v roku 1989. Zubní lekári to dodnes ľutujú a pediatri naďalej predpisujú deťom fluoridové tablety. V stomatologickej komore stále prevláda presvedčenie, že suplementácia fluoridmi je pre ľudské zdravie prospešná a je vhodné podávať fluoridové tablety deťom s mentálnym postihnutím. Fluoridy sú stále pridávané do rozličných potravín vrátane detskej výživy a potravinových doplnkov. Zaťaženie životného prostredia a potravinových reťazcov fluoridmi sa stále zvyšuje. Nikdy v minulosti sa človek vo svojom živote nestretával s takými vysokými koncentráciami najrôznejších zlúčenín fluoridov a hliníka ako v posledných dvoch desaťročiach. Európska akadémia detskej stomatológie odporúča pred rozhodnutím podávať fluoridové tablety zvážiť množstvo fluoridov, ktoré dieťa môže prijať z iných zdrojov a zároveň vziať do úvahy jeho psychický a zdravotný stav. Odporúčanie podávať fluoridové tablety deťom s mentálnym postihnutím a chronicky chorým deťom treba hodnotiť ako vysoko rizikové a nerešpektujúce poznatky vedeckého výskumu. Prejavy začínajúcej zubnej fluorózy by mali byť varovným signálom, indikujúcim skôr podávanie preparátu s kalciom alebo vitamínmi D + E. S cieľom prevencie zubného kazu by sa mala uprednostňovať vonkajšia aplikácia fluoridov s maximálnym obmedzením ich prehĺtania u malých detí.
Aj napriek presvedčeniu niektorých odborníkov o prospešnosti fluoridu na živý organizmus by sme mali byť opatrní. Aby sme si dobrovoľne nezničili zdravie.