Draslík

Podvod s nedostatkom draslíka

Úmyselné zanedbanie prísunu draslíka vyvoláva u človeka zhubné ochorenia a vydáva ho napospas stovkám vysoko lukratívnych “liečebných kúr “. Titulok by možno mohol v čitateľovi vzbudiť dojem, že nejaká chamtivá nadnárodná farmaceutická firma uvalila opäť nejaké zverstvo na ubohých domorodcov v ďalejkej zemi tretieho sveta, ale tak to nie je. Najväčší počet úmrtí a trvalej invalidity z nedostatku draslíka sa vyskytuje v Amerike, Kanade, Austrálii, na Novom Zélande a v niekoľkých ďalších západnych krajinách.

Ako sa vytvorili tieto pomery, ktoré sú od tej doby starostlivo zachovávané, je veľmi dlhý a často zložitý príbeh, takže ak chceme mať reálnu šancu pochopiť pochopiť ich smrtiacim dôsledokm musíme žačať od začiatku.

Čo je draslík

Najskôr si musíme povedať niečo o tom, čo je draslík a koľko ho naše telo denne potrebuje aby zostalo zdravé, a čo sa stane, ak kritickú rezervu draslíku v našom tele nedopatrením či vedomo vyčerpáme.

Na rozdiel od toxického sodíku (obsiahnutého v kuchynskej soli) je draslík podstatný pre naše zdravie. Draslík je prítomný vo všetkých bunkách a je rozhodujúci pre kardiovaskulárny systém a nervové funkcie, reguláciu prenosu živýn do buniek a uvolňovanie svalovej energie. Tento zázračný prvok okrem toho reguluje obsah vody, napomáha rekuperatívnym silám a pomáha pri reumatických či artritických stavoch odvádzaním kyselín z kĺbov, čím uvolňuje ich stuhnutosť.

Draslík je nevyhnutný na vylučovanie, pôsobí ako prirodzený znecitlivovač bolesti, reguluje krče, bolesti hlavy, migrény a urýchľuje liečbu rezných, tržných a iných poranení. Kvôli svojej veľmi vysokej elektrochemickej aktivite je draslík neustále v kolobehu, takže ho na doplnenie každodennej straty potreujeme veľké množstvo. Keď sme z rôznych dôvodov pod extrémnym stresom, môžu byť straty draslíka až trojnásobné.

Ale ako zdôraznil slávny odborník na výživu Adelle Davis, Najväčšia problémy v draslíkovom hospodárstve pôsobí toxický sodík.

Toxický sodík

“Osoby, ktoré jedia väčšie množstvo (sodíkovej) soli vylučujú deväťkrát viac draslíka, ako osoby s obmedzenou spotrebou soli. Dobrovoľníci udržiavaný na diéte chudej na draslík v sebe zhromáždili toľko soli, že sa u nich prejavil vysoký krvný talk.”

Jasné vedecké dôkazy preukazujú, že keby nás matka príroda úplne pripravila odraslík, nežili by sme dlhšie ako tri týždne. Ale v mnohých prípadoch by to bolo milosrdné uľahčenie, ak to porovnáme s nekonečne bolestivejším a oveľa pomalším umieraním vyvolaným dlhodobým nedostatkom draslíka, čo je asi metóda preferovaná FDA a AMA.

Umelo vyvolaný nedostatok draslíka

Svedomitý vedci súhlasia s dennou potrebou draslíka, ktorá u dospelého človeka leží v priemere medzi 3200 a 4100 miligramami, pričom priemerný dnešný prísun draslíka potravinovým reťazcom, napríklad v Amerike, je len 1500 až 2100 miligramov denne, čo reprezentuje priemerný každodenný deficit 1800 miligramov.

Zdá sa, že ľudia môžu prežívať aj pri takto hrubo ochudobnenej hladine, pretože Američania sa dožívajú okolo 70 rokov, kým ich nakoniec tento základný nedostatok draslíka zdolá a zomrú. Často vo veľkých bolestiach a v sprievode súvisejúcich chorôb vrátane artritídy, osteoporózy (rednutie kostí), hypertenzie (vysokého krvného tlaku), angíny, mŕtvice a iných. Je vedecky nezpochybniteľné, že by všetci mohli žiť dlhšie a menej trpieť bolesťami, keby každý deň dodali svojmu telu nevyhnutné množstvo draslíka.

Žiaľ úrad pre kontrolu potravín a liečiv to nerobí a ani robiť nebude kvôli trvalému lobby nadnárodných farmaceutických koncernov. Aj napriek tomu má plný a neobmedzený prístup ku skutočným vedeckým údajom poskytujúcim pevný dôkaz o takmer epidemickom nedostatku draslíka, FDA sa vedomo vyvarovala špecifikovať “doporučený diétny rozptyl” (RDA), zatiaľ čo

potlačila zákon obmedzujúci obsah draslíka vo všetkých alternatívnych liečebných prírpavkoch na mizerných 100 miligramov.

Toto je prvé vodítko k tomu, aby sme pochopili prečo tak ľahko ochorieme, aby sme potom za miliardy ochotne pojedli veľké množstvo neužitočných ale “patentvaných liekov”. Uvedomte si, že len aby ste vyrovnali úroveň priemerného denného deficitu 1800 miligramov draslíku, museli by ste pojesť prinajmenšiom 19 tabliet príslušného “potravinového doplnku”, čo si asi žiadny obyčajný človek nemôže dlhodobo dovoliť.

Draslík za to nemôže

Za účelom udržať svojich lekárov v línii, vypustili FDA aj AMA o draslíku do obehu niekoľko skutočne hrozivých historiek. Najbežnejsšia z nich hovorí, že draslík “reaguje” s jedným zo širokého okruhu syntetických farmaceutických liečiv, čo veľakrát vedie k úmrtiu pacienta. To je skutočne pravda, lenže osudnú smrtiacu reakciu vyvoláva práve nemenovaná toxická syntetická “medicína”, a nie prirodzený draslík, tak podstatný pre naše zdravie. Potom ešte kolujú povesti, že pri prijatí “veľkého množstva” draslíka môžete zomrieť na zástavu srdca, ako v prípade exekúcie smrtiacej injekcie.

V nadmernom množstve Vás môže zabiť takmer čokoľvek, vrátane obyčajnej vody a vzduchu, hlavne ak to je aplkované príliš rýchlo alebo nesprávnym spôsobom.

Príjem draslíka

Normálna cesta ktorou vstupuje draslík do tela sú ústa. Buď vo forme jedla, alebo ako roztok vytvorený zo 100% vodného roztoku chloridu draselného, vmiešaného do ovocnej šťavy. Akonáhle draslík prejde tráviacim ústrojenstvom, bunky si ťažia len toľko koľko ho potrebujú a nadbytočný draslík opustí telo, z časti ako pevný odpad, ale väčšina cez ľadviny ako moč. To je normálny a dokonalý biochemický proces, ktorý telo veľmi dobre zvládne samo, aj bez pomoci doktorov. Pokiaľ ale vstrekneme draslík priamo do žily, obídeme telesné biochemické bezpečnostné postupy a srdce sa zastaví.

Presne to isté sa dá povedať o koncentrovanej kyseline soľnej, trvalo prítomnej v našich žalúdkoch za účelom strávenia potravy, ale neschopnej nám ublížiť práve kvôli dômyselnej telesnej biochemickej ochrane. Ale kebyste si tú istú koncentrovanú kyselinu soľnú zo žalúdka zaviedli priamo do žily, zomreli by ste ešte rýchlejšie ako po injekcii draslíka.

Doktori Vás môže vystrašiť len vtedy, keď im dovolíte aby Vás strašili, a pokiaľ ide o draslík bez pochýb získate väčšiu sebadôveru, keď preskúmame mimoriadny prípad indiánov Yanomami z Južnej Ameriky. Yanomami mali to šťastie, že po storočia unikali pozornosti západnej lekárskej “vede” a vyhýbajú sa jej aj dnes. Títo fascinujúci ľudia nejedia prakticky vôbec žiadny sodík (kuchynská soľ), ale všetci dopselí každý deň skonzumujú okolo 8500 miligramov draslíka. Sú neuveriteľne fit a nemajú ani tušenie o nejakej artritíde, osteoporóze, vysokom tlaku, angíne alebo mŕtvici. K Yanomami sa ešte vrátime neskôr.

Draslíkový deficit a choroby

Takmer všetky “choroby” ktorými dnes trpíme môžu byť podporené draslíkovým deficitom, pretože to tlupy farmaceutických a lekárskych obhájcov odmietnu s prehlásením, že lekársky “výskum” už “dávno preukázal”, že jednodchý nedostatok nemôže byť príčinou stavov ohrozujúcich život. Je to mrzuté, pretože táto obhajoba môže byť ihneď rozdrvená historickými faktami, zaznamenanými dávno predtým, ako sa nadnárodné farmaceutické koncerny rozhodli využiť naše telá ako súkromné ihrisko v prospech svojich akcionárov. Skorbut vyvoláva výhradne nedostatok vitamínu C, a je teda rýchlo vyliečiteľná podávaním veľkého množstva vitamínu C. Sú tu tisíce zdokumentovaných prípadov, hlavne v britskom Royal Navy, ktorých námorníci sa preslávili ako “citrusáci” kvôli obrovskému množstvu citrusov, ktoré im na základe trpkých skúseností bezplatne poskytovala Admiralita. Krivica je menej známa choroba, vyvolaná nedostatkom vitamínu D, rýchlo korigovateľná užívaním vitamínu D a vápnika. Aj keď to môže byť pre moderných farmaceutických predavačov a doktorov mätúce, tieto strohé fakty sú v historických záznamoch kde ich môže vidieť každý. Takže, prečo neuzanť následky nedostatku draslíka?

Začiatok konca získavania nevyhnutných minerálov z ovocia a zeleniny prišiel uprostred 19. storočia, keď nemecký chemik baron Justus vun Liebig analyzoval ľudský a rastlinný popol a určil, že dusík, fosfor a draslík (NPK) sú všetky prvky, ktoré rastliny potrebujú pre život. Tvrdil, že ke´d rastliny budú kŕmené synteticky, farmári ich môžu prinútiť rásť na podporu ľudského zdravia. Vun Liebig sa teda stal praotcom syntetického hnojiva, obratom splodeného superfosfátu, otcom všetkých umelých hnojív. Aj keď NPK a superfosfát skutočne môžu vytvoriť syntetické pôdne prostredie, postačujúce na podnietenie rastu rastlín, výsledné plody a zelenina majú vždy vážny nedostatok stopových prvkov, niektoré dokonca neobsahujú vôbec žiadne. Baron von Liebig s hrôzou sledoval nedostatky spôsobené jeho vynálezom a pred smrťou odvolal svoje tvrdenia. Lenže to už bolo príliš neskoro. Medzitím už sa veci pohotovo ujali investori.

V tandeme s poklesom obsahu draslíka v ovocí a zelenine v priebehu 19. storočia prišiel ďalší, dokonca ešte omnoho väčší problém. Až do tej doby bola soľ akéhokoľvek druhu na väčšine kontinentov tak vzácna, že bola nieraz v histórii používana ako platidlo. Väčšina soli, sylvinu, inak známeho ako chlorid draselný, putovala ťavými karavanami do Európy, Ázie a po Afrike po trasách dlhých tisíce kilometrov. Okolo obchodných ciest boli rozmiestnené veľké hrudy sylvínu slúžiace na lízanie somárom, ktorý si takto obnovovali eletrolyt stratený potením a námahou. Keď potom železnice otvorili Ameriku od východu na západ, začali obchodníci prepravovať obrovské množstvá lacnej soli, produkovanej v obrovských uložiskách na obdvoch pobrežiach. Nanešťastie pre Američanov to bola soľ z morskej vody, pozostávajúca z 98,8% z chloridu sodného, obľúbeného rybami ale smrteľného nepriateľa pre človeka. A tak sa stalo, že západný človek za menej ako sedemnásť rokov takmer úplne nahradil zdravý draslík nezdravým sodíkom.

Chybne nastavené tabuľky

Nie skôr ako na začiatku 20. storočia začala “lekárska veda” s použitím sumarizovaných dát celej populácie určovať to, čo považovala za zdravú “normálnu” úroveň krvného tlaku. Problém je ale ten, že “lekárska veda” už vtedy mala čo do činenia s vážne poškodenými ľudskými bytosťami, vystavenými pustošivým účinkom sodíku po takmer päťdesiatich rokoch.

Takže stav, ktorý sa americkému lekárskemu “výskumu” na začiatku 20. storočia javil ako normálny, by vystrašil nielej Yanomami, ale aj príslušníkov akéhokoľvek iného naturálneho kmeňa pred sto rokmi. Ale pretože americká medicína vykročila nesprávnou nohou, a už jej to ostalo, pozvoľna vybudovala obrovskú pyramídu z mýtov, postavenú na neznalosti a osudovo zlom chápaní biochémie.

Vzdor najväčšiemu úsiliu horlivých zelenáčov farmaceutickej a lekárskej “vedy”, snažiacich sa tieto problémy obecne bagatelizovanť, bolo od roku 1930 väčšine Američanov jasné, že s ich pôdov, plodinami a rýchlo sa zhoršujúcim zdravím nieje niečo v poriadku. Po druhom zasadaní 74. Kongresu v roku 1936, publikoval Senát Spojených štátov dokument #264, ktorý skutočne položil na stôl problém ktorému čelila výživa Američanov.

“Skutočnosť, že potraviny (plody, zelenina a obilniny), ktoré teraz zbierame z miliónov hektárov zeme, už neobsahujú dostatok niektorých mienrálov takže nám hrozí vyhladovanie – bez ohľadu na to, koľko toho zjeme – je alarmujúce. Nikto dnes nemôže zjesť dostatok plodov a zeleniny na doplnenie telesného systému minerálmi potrebnými k dokonalému zdraviu, pretože jeho žalúdok nie je dosť veľký, aby sa tam vošli.”

Bezcenná strava

“Skutočnosť je taká, že hodnota našej stravy sa enormne zmenila a niektoré z pestovaných plodín už nemajú dohnotu jedla. Naša telesná pohoda je priamo závislá na mineráloch, ktoré príjmame do svojho systému, viac ako na kalóriach či vitamínoch alebo precízneho podielu škrobov, proteinov alebo sacharidov, ktoré konzumujeme.”

“Je zlé, keď od naších autorít počujeme, že 99% Američanov trpí nedostatkom minerálov a že výrazný nedostatok ktoréhokoľvek z týchto minerálov v skutočnosti má za následok ochorenia. Stačí ľubovoľné narušenie rovnováhy, ľubovoľný významný nedostatok jedného alebo druhého prvku, akokoľvek mikroskopický môže telesný požiadavok byť, a ochorieme, trpíme a zkracujeme si životy.”

Takže americké vláda si už pred niekoľkými desaťročiami bola plne vedomá problémov ktorým ľudia čelili, ale lekárske bratstvo v naškrobených bielych plášťoch neurobilo absolútne nič, aby pomohlo. V skutočnosti “lekárska veda” a jej podriadený doktori, poháňaný stále vpred prehnanými finančnými požiadavkami farmaceutických akcionárov, postavili realitu na hlavu a pokračovali v súsatvnom podkopávaní toho mála dobrého zdravia verejnosti, ktoré ešte ostalo.

Učení doktori publikovali práce o rovnováhe “draslík-sodík potrebné pre človeka”, a pritom stačilo len rýchlo zaskočiť do takmer ktorejkoľvek indiánskej rezervácie, aby ich absurdné prehlásenia boli vyvrátené v niekoľkých sekundách. Čím ďalej viac sodíka nachádzalo cestu do každého predstaviteľného druhu jedla a krvné tlaky sa začali prudko zvyšovať. Okolo roku 1940 začali záskavať navrch relatívne nové ochorenia, ako artritída, vysoký krvný tlak a angína, čo vyvolala doslova nárazovú vlnu nákladných “patentovaných liečiv” na pomoc proti problémom s “novou chorobou”.

100% úspešná liečba

Hŕstka bystrých doktorov vtedy rozpoznala skutočnú príčinu problému a začala dávať svojím pacientom masívne dávky draslíka (medzi 5000 až 20 000 miligramami denne) aby dostali ich krvný tlak späť do normálu a zbavila ich problémov s angínov a ďalšími srdcovými problémami. Tieto liečby boli v skutočnosti 100% úspešné, ale nad používaním základného prvku, ktoré nemohlo byť farmaceutickými spoločnosťami patantované, sa za krátko zatiahli mraky a lekárske výskumné granty na tomto poli začali rýchlo vysychať.

Nadnárodné farmaceutické koncerny potom vynaložili mnoho síl a tlak na lekárske bratstvo rástol. Poskytovali budúcim lekárom všemožnú “pomoc” v období ich univerzitného štúdia, štedré štipendiá a výskumné granty. Oboje im pomohlo v tom, aby lekári “videli veci správne” čo samozrejme znamená, že odpovede na všetky ochorenia sú len výnosné lieky. Keď potom stále viac doktorov predávalo svojim pacientom stále väčšie kvantá liekov, zisky farmaceutických spoločností prudko vzrástli, čo na druhú stranu dovolilo rozšírenie pôžitkov pre doktorov, vrátane “školení a seminárov” v prepychových hoteloch a golfových komplexoch, spoločne s ďalšími rozličnými formami diskrétneho uplácania.

V sedemdesiatych rokoch boli všetky zmysluplné zmienky o vážnom nedostatku minerálov odstránené z osnov a študenti medicíny boli učení, že pacienti môžu ľahko získať potrebné minerály zo stravy bohatej na ovocie a zeleninu, aj keď ich prednášajúci vedel, že je to obrovske klamstvo. Prejavy deficitu, ako kŕče, artritída, rednutie kostí, vysoký tlak, angína, mŕtvica sa stali “ochoreniami”, ktoré mohli byť ošetrené skutočne oslňujúcou sadou vo veselo sfarbených krabičkách.

Show musí pokračovať

To všetko je samozrejme hrozivá ilúzia, ale show musí pokračovať. Ako jedovatý sodík stále viac vytláčal zdravý draslík, začal z toho plynúci draslíkový deficit vyvoláva tvrdnutie kardiovaskulárneho systému, a “primárnu hypertenziu” (vysoký krvný tlak “neznámeho” pôvodu) sa dostala na program dňa. Úmrtí na angínu, mŕtvicu a infarkt dramaticky pribúdalo spoločne so stresom, pretože jedno sa priživuje na druhom. Kvôli nedostatku miesta, sa tento článok dotýka účinkov nedostatku draslíka na kardiovaskulárny systém len povrchne. Tiež ďalšie priamo súvisejúce hrôzy, ako artritída, rednutie kostí, cukrovka atď. budú musieť počkať na inokedy.

Mderná lekárska “veda” sa opäť pokúša bagatelizovať kritickú a často smrtiacu nerovnováhu medzi sodíkom a draslíkom pomocou prehnane teoretického modelu, známeho ako “draslíkové čerpadlo”, v ktorom je najnovším lekárskym pojmom slovo “vyváženosť”. Citujem z jedného odborného lekárskeho článku: “Draslík je čerpaný do bunky aktívnym transportným systémom, čo je sprevádzané čerpaním sodíka von z bunky. Preferenčné priesotorové oddelenie sodíka a draslíka v bunke biologickou membránou je dôležité na udržiavanie osmotickej rovnováhy.” Akej osmotickej rovnováhy? Príklad Yanomami a ďalších kmeňov ukazuje, že staroveký človek jedovatý sodík vôbec nepotreboval! A všetkým, okrem niekoľkých duševne chorých jedincov, musí byť jasné, že draslíková pumpa nie je nič iné, ako záchranný jednosmerný biochemický ochranný mechanizmus určený na to, aby dostal jedovatý sodík von z bunky ešte predtým, ako spôsobí ich zmrzačenie a predčasnú smrť.

Okrem toho, že celková hladina sodíka je u Yanomami vzhľadom k jeho príjmu neuveriteľne nízka, zistili výskumníci, ktorý vyšetrili viac ako 10 000 týchto veselých ľudí, priamu súvislosť medzi kritickým vzýšením prísunu sodíku a zvýšeným krvným tlakom… “pri 10 000 účastníkoch bola pozorovaná vysoko významná statická príbuznosť medzi vylučovaním sodíka a systolickým krvným tlakom. Čím vyššie bolo vylučovanie sodíka v moči (a preto teda aj prísunu sodíka), tým bol vyšší aj krvný tlak.” Krátke, ale jasné a výstižné.

Čitateľ by si mal zapamätať, že normálny krvný tlak indiánov Yanomami sa drží v priemere na 95/60 a s vekom nestúpa. Skúste to porovnať s “normálnym” krvným tlakom 120/80 (podľa AMA), ktorý potom postupne narastá pretože prijímame v potrave stále ďalší a ďalší sodík, a preto stráceme viac dralsíka kým stárnete. Zastánci modernej medicíny samozrejme budú tvrdiť, že je to že je to tak preto, že sme civilizovanejší a vyvinutejší a preto “odlišný”, ale budte si istý, že je to len klam.

Jediný podstatný rozdiel medzi Yanomami a Američanmi alebo Australanmi, je v tom, že Yanomami sú doslova napumpovaní zdraviu prospešným draslíkom, zatiaľ čo mi sme plný jedovatého sodíka. Výskumníci tiež zaznamenali, že ďalšie výhovy pre Yanomami súvisia s tým, že nepoznajú obezitu. “Váha dospelých jedincov v industrializovaných zemiach rastie s vekom. Váha indiánov Yanomami sa s vekom nezvyšuje.” Krátko, ale k veci. Niekto mi pripomínal, aby som na svoj nákupný zoznam problémov súvisiacich s nedostatkom draslíka pridal aj “obezita”.

Ako na vysoký tlak

Viac ako 25 rokov som trpel “primárnou hypertenziou”, inými slovami vysokým krvným tlakom, ktorý lekárske bratstvo nevie vysvetliť. V tomto období mi asi osem rôznych lekárov predpísalo ohromujúcu paletu “patentovaných liekov”, ale zatiaľ žiadny z nich nedokázal trvalo redukvať môj krvný tlak, v dvoch pozoruhodných prípadoch vyvolal liek “zlú reakciu”, ktorá zhodila môj krvný tlak tak nízko a tak náhle, že moja manželka skoro mohla pozvať farára. Nikdy za celých tých 25 rokov žiadneho z mnohých doktorov nenapadlo, že by možno nebolo marné nechať odmerať hladinu elektrolytu v mojom krvnom sére, za účelom kontroly deficitu draslíka. Ako ste iste očakávali skúsenosť ma postupne naučila držať sa veľmi ďaleko z dosahu príslušníkov lekárskej profesie.

Boj s “angínou”

Koncom roku 2003 sa u mňa začali ukazovať klasické príznaky “angíny”, ktorá sa v nasledujúcich šiestich týždňoch rapidne vyvinula na “nestabilnú angínu”, učebnicový prípad zahŕňajúci “crescendo” vzorec bolesti v hrudníku a chrbáte, ktoré trvali oveľa dlhšie, ako pri bežnej “angíne”. Všetko sprevádzala akútna dušnosť, obzvlášť po menšej námahe alebo po zjedení jedla s obsahom sacharidov. Skutočnosť, že lekárska profesia nepozná príčinu tejto “angíny” ma rozhnevala, pretože všetko, čo sa na tejto planéte deje má aj svoju príčinu.

Moje základné znalosti chémie naznačovali, že by som mohol trpieť predávkovaním sodíka, a aj keď som mal extrémne bolesti a bol slabo pri vedomí, sa mi podarilo pripojiť na internet a urobiť niekoľko základných hľadaní. Z jediného odkazu na predávkovanie sodíkom, ktorý som našiel,vyplynulo, že bol vyvolaný rozličnými syntetickými drogami, takže som obrátil schéma hľadania a miesto toho som skúsil “nedostatok draslíka”. A potom som objavil symptómy svojej lekárskej “angíny” – presne porovnateľné a zverejnené osobou trpiacou akútnym nedostatkom draslíka. Tá informácia nebola sama o sebe moc prekvapujúca . Na prvý pohľad, som odhalil základnú príčinu lekárskej “angíny”, ktorej boli nedávno pripísane zásluhy za každoročný predaj patentovaných syntetických “liečiv” v objeme viac ako miliardy dolárov.

Problém bol v tom, že som nevedel ako ďalej. V austrálii som bol odkázaný na 100 miligramov draslíka v tabletách potravinového doplnku, alebo na produkt s názvom “SlowK” dostupný v niektorých lekárňach. SlowK je v podstate pomaly pôsobiaca 600-miligramová hrudka chloridu draselného. “Neletálna” dávka draslíka je podávana skôr pod priamou kontrolou tabletky. Lenže táto hrudka soli je biochemicky “vysoko aktívna”, takže akonáhle sa rozpustí cukrové obloženie tabletky nerozpustená soľ sa obnaží a môže vstúpiť do priameho kontaktu s chúlostivým vnútorným tkanivom. Podľa môjho názoru by to mohlo ľahko spôsobiť nejakú perforáciu alebo vyvolať nádor.

Bolo mi jasné, že to, čo potrebujem je priemyslové balenie draslíka vo forme 100% rozpustnej vo vode, čo by dovolilo najskôr rozpustiť draslík vo vode a ovocnej šťave a takto zabezpečiť, že neskôr žiadna “aktívna” soľ nemôže zapríčiniť problémy v mojom tráviacom systéme. Nakoniec som sa uspokojil s kilogramom soli chloridu draselného triedy AR z veľkoobchodu s chemikáliami, ktorý našťastie doteraz nie je pod priamou kontrolou americkej FDA alebo austrálskej AMA.

V tomto štádiu som často mal také bolesti, že som urobil vlastné exekutívne rozhodnutie prikročiť k vážnemu pokusu užiť minimálne 50 gramov, alebo 50 000 miligramov draslíka predstavujúceho asi petinu z celkových 250g, ktoré by mal mať dospelý človek v tele. Jednoduchý sedliacky rozum naznačoval, že tak akútny nedostatok s extrémnymi prejavmi, ktorými som trpel, ide iba ťažko pripísať len malému zníženiu, ale skôr úbytku podstatnej časti draslíka, a povedaná narovinu chcel som zastaviť bolesti skôr, kým dostanú šancu akcelerovať do fatálnej mŕtvice alebo infarktu.

S týmto na mysli som rozpustil 4 gramy (4000 miligramov) chloridu draselného vo vode a džúse, veľmi pomaly pil a potom som dodržoval opakovanie tohto procesu každých osem hosín. Po asi piatich dňoch zmizla väčšna bolesti, ale stále som ešte nebol schopný skutočne súvislého uvažovania. Tak to vydržalo až do doby kým somsa dostal cez značku 110 000 mg. Potom sa moje schopnosti skutočne vrátili, aj keď som bol predtým tak vyčerpaný, že som nemohol písať ani používať počítač.

Podľa podmienok stanovených FDA som v desiatich dňoch pozvoľno zjedol 68,2 gramov rozpusteného draslíka, alebo 68x maximálne množstvo povolené americkým zákonom. Malo by sa ale poznamenať, že toto číslo prezentuje len päť dní pri maximálnom množstve podávanom licencovanými americkými doktormi hypertenzným pacientom v roku 1940 ešte pred tým, ako bolo financovanie ich výskumov z mystických dôvodov neočakávane zastavené. V kontexte so vzpomienkami na nedávny stav sa mi to, čo som urobil, nejaví ako neodvôvodnené.

Na konci desaťdňového obdobia všetky príznaky “labilnej angíny” a bolesti úplne vymizli a spolu s nimi aj väčšina stavou “primárnej hypertenzie”, ktoré ma trápili viac ako 25 rokov. Dnes berem dennú udržovaciu dávku 2000 miligramov draslíka, plus 200 miligramov magnesium orotate na minimalizovanie strát.

Draslík je prirodzený minerál

Keby sa lekári náhodou rozhodli prskať, že nezákonne “poskytujem lekárske rady bez licencie”, nič takého nerobím. Draslík je predovšetkým prirodzene sa vyskytujúci minerál, neodmysliteľný v našej strave pre udržanie normálneho života, ktorý má na rozdiel od klamstiev z “lekárskeho” košíka v potrave pevné miesto. Za druhé neexistuje spôsob, akým by niektorá vádna agentúra mohla odhodlaným ľuďom bránuť v získaní chloridu draselného. Tento materiál je vyrábaný vo veľkom a využívaný pri stovkách aplikácii.

Sú rôzne spôsoby ako draslík získať, hlavne v Amerike dnes je celá paleta produktov “bez soli”, v nich je morská soľ väčšinou jednoducho nahradená chloridom draselným. Ovocie a zelenina pestovaná podľa striktných zásad organického striedania na riadne udržovanej pôde bude pravdepodobne obsahovať významné množstvo draslíka, aj keď je veľmi problematické si to overiť. Aj keď mám znalosti potrebné na testovanie draslíka v rade rôznych substancií, postrádam laboratórne vybavenie abysom to mohol robiť dôsledne.

Poznámka nakoniec: pokúste sa neuveriť reklamnému braku, ktorý sa Vám snaži nahovoriť, že banán má najvyšší obsah draslíka, pretože je to klamstvo. Keby s ním rástol bok po boku na vhodnej pôde, je v obyčajnom zemiaku štyri krát viac draslík ako v banáne, pri rovnakej váhe. To by mohlo vyvolať trpký úsmev na tvári mnohých Írov, ktorých predkovia pred viac ako storočím boli v Írsku nútený žiť na “biednej zemiakovej strave”. Skutočnosť je, že zemiaky bohaté na draslík dali Írom ohromnú silu a výdrž, ktorú potrebovali pri stavbe mostov a pokladaní železníc na polovici cesty okolo sveta.